Nemocnice

Nemocnice Konohy... co víc dodat?

Akashi Senju

Po dlhšej prechádzke, počas ktorej sa snažil nemyslieť na rodičov sa dostal do vysnívaného cieľa, alebo len nemocnice. Bývaval tu pomerne často, nie kvôli chorobám, ale dosť často chodil za rodičmi. Hneď ako vošiel do budovy zavítal na recepcii, na ktorej sa inokedy skoro vôbec nezastavoval. Ani sa nepozrel na osobu ktorá tam bola, a okamžite spustil. "Dobrý deň, kde nájdem Karyu Senju prosím Vás?" Opýtal sa celkom rázne, pričom sa začal obzerať po miestnosti. Uvažoval čo by jej mal povedať, lebo takéto dialógy ešte neviedol.

Akashi Senju

Akashi, ohúrený hovorčivou dámou sa mračil pretože poriadne nechápal čo hovorí, nestíhal ju reagovať, no potom sa akosi spamätal. "To je v pohode, mám jedenásť." Povedal zamyslene, pretože potom si prehrával jej ďalšie vety ktoré zo seba vysypala, Akashi len sekavo reagoval. "Ehm, nie ste ukecaná, respektíve ešte tak zdravo." Pousmial sa aj keď  sám vedel že klame. Keď sa ho pýtala na talent, asi myslela Mokuton, čo mu prišlo celkom milé že sa spýtala. "No, mám v sebe gény predurčujúce ma na budúce využívanie Mokutonu. A prišiel som tu nájsť Karyu Senju, má tu pracovať. Ona ho má taktiež prebudený, aspoň to povedala mamina. Chcel som sa jej toho veľa spýtať." Povedal to odhodlane, avšak stále pôsobil milo.

Akashi Senju


"Super" Pomyslel si pri predstave oddelenia infekčných chorôb sa necítil dva krát bezpečne, ale slušne sa poďakoval paní na recepcii, ktorá sa mu v podstate ani nepredstavila. Nedalo sa povedať že by mu to nejako extrémne chýbalo, ale celkom ho zaujímalo meno. Išiel však po červených dverách, prechádzal miestnosti s rôznymi názvami, ktoré mu len potvrdzovali jeho odpor k liečiteľskému odvetviu. Keď došiel pred dvere ktoré boli označené zopár výhražnými tabuľami. Keď sa odvážil, konečne zaklopal, počkal na otvorenie a hneď automaticky spustil predtým ako by sa stihol vyľakať. "Dobrý deň, volám sa Akashi Senju a hľadám tu Karyu Senju. Poslala ma tu paní z informácií, alebo recepcie, alebo ako to tu voláte." Posledná časť bola skôr menšie zamyslenie, no potom len čakal na odpoveď.

Akashi--> Tentokrát ti otevřel muž, asi dvoumetrová hora svalů v bílém plášti. Pak se usmál a začal mluvit neuvěřitelně jemným hlasem: Zdravím Akashi. Ty jsi syn Arashiho z úrazového a intenzivní péče, že? otevřel ti dveře a ukázal na první dveře v pravo, na kterých bylo napsáno sesterna: Teď je u vedení, tak budeš muset chvíli počkat. Tak nějak sis vzpomněl, že ti tví rodiče (hlavně otec) říkali o "Velkém Sanshenovi". Velký zřízenec z infekčního se sametovým hlasem... jo, to by měl být Sanshen.

Akashi Senju


Akashi si premerial milého muža, ktorý mu bol známy. "Dobre ďakujem." Najskôr pošeptal, potom sa začal nebezpečne obzerať po okolí, hľadal hociaký náznak niečoho nebezpečného čo by ho mohlo infikovať. No potom sa pozrel ešte raz na muža. Bolo mu nepríjemné že ho tu všetci poznali, no tentokrát ho poznal aj on. V podstate tento muž vyzeral ako niekto kto by mohol byť kamarát s Arashim, aj keď to si myslel Akashi len tak povrchne. "Vy musíte byť Shanshen, však? Ocino Vás spomínal." Pošeptal.

Akashi 


"Čaj by bol super, Ďakujem." Pošeptal, pričom sa rozhliadal po miestnosti. Akashi si síce moc rozhovori o Shanshenovi nepamätal, ale bol celkom milý. Všeobecne mal v nemocnici pocit že je tu vítaný, no mohol byť pocit každého pacienta, až na to že on pacient nebol. Skôr to mohlo byť jeho rodičmi, v podstate aj trocha ľutoval že túto medicínsku cestu úplne zavrhol, aj keď si uvedomoval že by ho to nikdy nebavilo, bola by to pre neho asi najistejšia cestička. Potom však už nič nehovoirl a striedavo sa pozeral na dvere, pričom dúfal že sa Karyu zjaví čo najskôr.

Akashi


Ako predchvíľou spomínal na samých milých ľudí, prišlo mu celkom komické ako nastúpila táto dáma. Pravdepodobne to bola Karya Senju, no jej rozhorčenie bolo oprávnené, ani Akashi by len tak niekoho nepúšťal do infekčného oddelenia. "Dobrý deň, ospravedlňujem sa. Volám sa Akashi Senju a bolo mi povedané že ste jedna z nášho klanu, ktorej sa podarilo ovládnuť Mokuton. Mám predpoklady na Mokuton, no vôbec neviem ako funguje jeho ovládnutie. Vlastne preto som prišiel za Vami, ak máte čas." Pošeptal pričom sa jej pozeral do očí, aj keď občas uhýňal pohľadom, mal z nej celkom rešpekt, aj keď to skoro z každého človeka, ktorý bol starší ako on sám.

Akashi Senju


Cítil sa síce dosť nepríjemne, no rozhodne to nedával na javo. Len pokojne podišiel, pričom chcel povedať mená svojich rodičov, Sanshen ho však predbehol. Akashi sa teda pozrel do blba, uvažoval ako by sa mal pýtať, nechcel pôsobiť zmätene, no situácia mu moc nepomáhala. "Chcel som sa Vás opýtať ako ste sa naučili ovládať Mokuton, alebo kto Vás to naučil." Pýtal sa celkom opatrne, no potom mu hlavou prešla ešte jedna otázka. "A vôbec, nechcem znieť blbo alebo čo, ale prečo ste sa rozhodla pre medicínske zameranie aj napriek vášmu KG?" Táto otázka ho naozaj zaujímala, možno by mu pomohla objasniť jeho prístup k medicíne, aj keď tým si nebol istý.

Akashi Senju


Akashi sa cítil dosť blbo, vzhľadom na to že ju očividne otravoval, čo už moc nechcel a preto spustil posledný krát. "Mohli by ste mi povedať kto bol Váš sensei? A kedy ste sa začali učiť ovládať Mokuton? Už pôjdem, vidím že máte dosť roboty Karya-sama." Pošeptal, pričom sa pozrel na dvere a začal uvažovať kde pôjde ďalej. Mohol už ísť za rodičmi, no pravdepodobne mu informácie od Karyi nebudú úplne stačiť. A vôbec netušil či zvitky s tajomstvom Senju budú ukryté len tak v knižnici, no vzhľadom na to že nepoznal žiadne klanové sídlo netušil kde inde by mal hľadať.

Akashi Senju


"Samozrejme, ale už sa o to môžem pokúšať. S ninjutsu mám len mizerné základy, sústreďoval som sa skorej na taijutsu, a chcem byť reprezentatívny, viete." Vzhľadom na jej priateľskejší tón sa Akashi rozhodol byť príjemnejší. Z toho čo pochopil mu vyplynulo že jediná nádej na Akashiho senseia je práve ona. Celkom ho to zarazilo, netušil že s Mokutonom je to také biedne, pretože v podstate jediná osoba ktorá ho teraz ovláda stojí pred ním. "Viem, že je ešte skoro prosiť Vás o tréning, ale nemáte nejaké rady čím by som mal vôbec začať?" Opýtal sa zaujato.

Akashi Senju


"No, vlastne nemám moc vecí na práci. Tak môžem." Povedal to celkom zamyslene, pretože mu to chvíľu pripadalo ako plán jeho rodičov ako ho naviesť na medicínu, no potom sa len pousmial, mohlo to byť predsa zaujímavé. Mená nástrojov nikdy poriadne nepoznal, možno si niečo zapamätal keď to doniesli rodičia domov, no menovať by to z fleku nedokázal. Nasadil si rukavice, pričom pokročil za Karyou, a začal sa pýtať. "Vy sama budete vyučovať budúcu generáciu používateľov Mokutonu?" Opýtal sa so záujmom, pričom začal spriadať plány. Po tejto operácii mal v pláne trénovať Ninjutsu, asi chcel začať robiť rôzne veci s chakrou, ale aj to bol menší problém pretože si nebol istý či to bude ono, nechcel sa jej zrovna túto otázku pýtať pretože to by mu mohol odpovedať aj hocikto iný. "Kedy ste sa prvý krát začali venovať už samotnému tréningu Mokutonu?" Opýtal sa nakonie.

Akashi Senju




Akashi sa cítil trocha nepríjemne, nebol si ani sám istý či je to tým že ide niekomu asistovať pri operácii alebo tým že by mal trénovať niekoho z klanu. Trocha sa tohto všetkého obával, no v podstate jediné čo ho teraz trápilo bol fakt že sa musí zlepšiť on sám. "A čo sa tu vlastne ide diať?" Opýtal sa, popri tom ako si umýval ruky. Snažil sa byť čo najprecíznejší aj keď trocha nechápal týmto všetkým opatreniam, radšej sa nepýtal nič. Predstava Karye ako jeho senseiky sa mu zdala taká zvláštna, ale to môže byť aj tým že ju ešte poriadne nepozná. A okrem toho to bola ešte celkom ďaleká budúcnosť. Pozoroval Karyu, pričom sa snažil robiť všetko čo si myslel že by mal, aj keď ešte nevošiel ani do sálu.

Hyūga Hiroshi

Pomalým krokem jsem procházel Konohou a mířil si to do nemocnice. Pravdou bylo, že jsem tu přeci jen mohl alespoň něco udělat. A bylo to lepší, než se doma nudit. Pokud táta opravdu bude mluvit se strejdou tak dlouho, tak nemělo smysl čekat. V nemocnici mě naštěstí dobře znali, takže jsem neměl problémy vejít dovnitř. "Dobrý den... táta mě sem poslal, že byste tu pro mě snad mohli mít nějakou práci? Nebo tak něco..." řekl jsem. Brýle jsem si prstem posunul po nose.

Hyūga Hiroshi

Otočil jsem oči v sloup, což naštěstí nebylo vidět, protože jsem měl brýle. "Nezlobím... proč bych něco takového dělal? " zeptal jsem se překvapeně. Neměl jsem rád zbytečně ukecané lidi. "Jsem ninja, měl bych snad všechny svoje kunaie obrousit, abych s nimi někoho nezranil? Možná nasadit na ně gummové čepičky?" zeptal jsem se. Ale o tohle nešlo. "Můžu vám nějak pomoci?" zeptal jsem se znovu